Viete si dožičiť pochvalu? (A viete ju dožičiť druhým?)

Dokážete sami seba pochváliť za maličkosti? Aj keď si mnohí myslia, že je to neskromné, vystatovačné, egocentrické, a ktovie čo ešte, úprimné ocenenie samého seba nemá nič spoločné so samochválou. Ide o dve rozdielne veci.

Pochvala je jeden z najsilnejších motivačných faktorov, a to sa netýka len práce. Platí to doma, v partnerstve, v škole, v športe a vo vzťahoch vôbec. Preháňať by sa to s ňou nemalo, aby nestratila na svojej hodnote. Ale ak si ju niekto zaslúži, prečo mu ju nedopriať? A ak si ju zaslúžime my, prečo si ju nedopriať?

Ako je to s pochvalou u detí?

O pochvale a deťoch sa toho už popísalo veľa, názory sa rôznia. V princípe treba vyvážiť zdravý sedliacky rozum so srdcom milujúceho rodiča. Ak s pochvalou nevieme vhodne narábať, môžu nastať dva nezdravé extrémy:

• buď to s ňou preháňame
• alebo ňou prehnane šetríme

V tom prvom prípade si dieťa zvykne, že ho pochválite aj za to, čo netreba a prestane sa snažiť. Pochvala je síce motivačná, no ak to s ňou z nejakého dôvodu preháňate, deti sú chytré a rýchlo vás prekuknú – a bude po motivácii.

Riziko je, že sami znížia svoju latku a uspokoja sa aj s minimom. Pochvala sa tak minie účinku. Ak si takýto vzorec odnesú do života, môže ich neskôr čakať veľa sklamania. Najmä ak si nájdu prácu, kde s nimi nebudú zaobchádzať ako v rukavičkách.

Nebuďme na pochvalu skúpi

Čo ale ten druhý prípad? Niektorí rodičia prehnane šetria pochvalou a doprajú ju svojim deťom len minimálne, ak vôbec. Aj toto je extrém, ktorý vychádza z nezdravého základu.

Dieťa, ktoré baží po pochvale, no tej sa mu nedostáva, sa nenaučí oceňovať samé seba. To môže podryť jeho sebavedomie.

Takéto deti sa potom môžu javiť ako „smoliari“, pretože ani sami neveria, že v niečom môžu uspieť. My, dospelí, by sme im mali pochvalu dopriať už len kvôli motivácii a sebadôvere.

Netreba čakať, až kým uspejú. Pokojne ich oceňte aj za vynaložené úsilie, no a úspech sa postupne dostaví – aj tak sa dá postupne budovať sebadôvera.

Častokrát môžu tieto deti nadobudnúť pocit, že čokoľvek urobia, nikdy to nie je dosť dobré, nech sa akokoľvek snažia. Tento pocit môže prerásť do presvedčenia, že s nimi nie je niečo v poriadku, že „nie sú dosť dobré.“ Tento pocit má v sebe ukotvený veľa dospelých. Teraz vidíte, odkiaľ môže prameniť.

Ak tieto deti navyše počúvajú samú kritiku, tá sa im vryje hlboko do podvedomia a aj v dospelosti to nebudú mať ľahké. Môžu byť prehnane kritickí k sebe, ale aj k druhým.

Treba hľadať vinníka?

Našťastie, vždy sa s tým dá niečo robiť. Častokrát sa na sedeniach s klientom stretávam s týmto problémom a dobrá správa je, že riešiť sa to dá. Otázka je, či si človek uvedomí, že má problém a či sa ho aj rozhodne riešiť. Aj o tom je sebarozvoj – o sebauvedomení, sebareflexii a práci na sebaúcte…

Prvým krokom k zmene je uvedomenie, že niečo nie je v poriadku.

Ani v jednom, ani v druhom extréme by som nehľadala vinníka. Nie je to o tom, kto urobil chybu, ale skôr o tom, čo sa s tým dá robiť.

Rodičia dokážu deťom dať len to, čo sami dostali. Niekto pochvalu v detstve nemal a nevie ju dať ďalej. Alebo naopak: keďže sa mu pochvaly nedostalo, teraz to s ňou preháňa. Niekto jej mal zase veľa a možno si ju až tak neváži… uhlov pohľadu a príbehov je veľa, každý iný.

Pre nás z toho vyplvýva, že by sme si mali voliť zlatú – strednú cestu. Naše deti treba pochváliť vtedy, keď naozaj cítime, že si naše ocenenie zaslúžia. Keď uvidia, že sme na ne skutočne hrdí, aj samé si budú pochvalu vážiť. Navyše, naučia sa sami seba oceniť – a to vedie s sebaúcte.

Podobné princípy, aké platia o pochvale vo vzťahu rodič/učiteľ – dieťa, platia aj v pracovných vzťahoch. Stačí to len aplikovať v praxi, podrobne o tom píšem v eBooku Objav čaro vnútornej motivácie.

A čo my, dospelí?

Keď očakávate pochvalu, pretože ste do niečoho vložili veľa úsilia, času, energie, ale tá sa nedostaví, cítite sklamanie. Koľkokrát počúvam príbehy o tom, ako sa niekto snažil, dal zo seba všetko, a napokon schytal kritiku za nejakú drobnosť, ktorú prehliadol. Viem, že je to veľmi frustrujúce. Je jedno, či kritika prichádza od partnera, šéfa, trénera či rodiča…

Čo sa s tým dá robiť? Ako predísť sklamaniu? Ja svojim klientom radím, aby si sami dožičili to, čo túžia dostať od druhých: Ak sa naučíme oceňovať samých seba, zrazu zistíme, že pochvala od druhých nám až tak nechýba (no ak príde, bude to bonus, ktorý poteší). Ak ste sa to nenaučili v detstve, nikdy nie je neskoro.

Tiež sa netreba ostýchať jednoducho si pochvalu vypýtať. Keď cítite, že si ju zaslúžite, jednoducho prekonajte ten divný pocit a skúste to. Verte, že so štipkou humoru a trochou sebelásky to zvládnete. Napríklad ja keď navarím dobrý obed a nikto ma za to nechváli, hneď sa pýtam, či chutí. A keď je odpoveď kladná, tak všetkých veselo povzbudím: „no výborne, tak chváľte, preháňajte…“ 😉

Začnite sa vedome zameriavať u seba i druhých na to dobré (predsa už vieme, že na čo sa zmeriame, to rastie). Pre niekoho to vôbec nebude ľahké, najmä ak u nich v detstve prevažovala kritika. Hlas ich vnútorného ktitika môže byť pomerne silný a bude sa snažiť zničiť akúkoľvek snahu.

No ak v tom vytrváte, odmena sa dostaví. Vaša vnútroná stabilita sa posilní, sebavedomie sa začne zvyšovať, no a krivka vnútorného prežívania sa nakloní viac k radosti. Otvoríte si tak dvere k lepšiemu životu.

Skúste to raz, dvakrát, trikrát… vytvorte si návyk. Som si istá, že každý deň nájdete niečo, hoci aj maličkosť, za ktorú si môžete dožičiť pochvalu. Budem rada, ak mi dáte vedieť, ako sa vám darí.

Ak sa vám článok páčil, určite ma poteší pochvala v podobe lajku. 😉 Pre ďalšie články zamerané na sebarozvoj sa môžete prihlásiť na odber noviniek.