Odpustenie oslobodzuje

Každý z nás bol v živote v situácii, kedy cítil krivdu, nespravodlivosť či hnev na druhých. Niekto to v sebe živí aj celé roky a nevie to pustiť. Odpustiť druhým je oslobodzujúce, no niekedy to môže byť tvrdý oriešok. Ak to nedokážeme, je to ako vláčenie ťažkého bremena. Hádajte, koho to bremeno ťaží najviac? Určite nie tých druhých. Oni na to zrejme už dávno zabudli alebo ani netušia, že sa vás ich správanie dotklo.

V predchádzajúcom článku som písala o tom, ako sa so zdravou sebareflexiou postaviť k vlastným chybám. Uvedomiť si, že s tými faktormi, ktorými sme v danej chvíli disponovali (naše vedomosti, skúsenosti, názory, výchova, momentálne duševné rozpoloženie a ostatné okolnosti) sme zrejme urobili to najlepšie, čo sme vedeli. V podstate vždy robíme to najlepšie, čo v danej chvíli vieme, aj keď sa z toho možno neskôr vykľuje problém.

To sa ale netýka len nás samých. To platí aj pre tých druhých, ktorých správanie nás občas dokáže poriadne rozhodiť, najmä ak sa jedná o našich blízkych – naše deti, partnerov, rodičov, kamarátov, svokrovcov, kolegov, podriadených… Niekedy im to nevieme odpustiť. To v nás neustále produkuje negatívne pocity, ktoré nás ťahajú dolu – to je to spomínané bremeno.

Dalo by sa to aj inak? Možno sme len príliš kritickí. Možno to len nevieme správne odkomunikovať. Možno to v nás oživuje naše nezahojené rany z minulosti. A možno sa v skutočnosti hneváme na seba, lebo to zrkadlí niečo, čo potrebujeme spracovať.

Aj naši rodičia sú len ľudia

Pamätám si, aká bola jedna moja spolubývajúca na vysokej kritická až odmeraná voči svojej mame. Odmietala s ňou komunikovať, ostávala na internáte aj celý semester, len aby nemusela ísť domov. Nechcela jej odpustiť chyby z minulosti a prejaviť štipku pochopenia.

Keď som sa jej opýtala, čím sa jej mama tak veľmi previnila, tak vlastne ani nevedela povedať nič konkrétne. Zhrnula to celé do slov, že vždy viac preferovala mladšieho brata. Opýtala som sa jej, či k nej nemá len prehnané očakávania.

Však aj naši rodičia sú len ľudia a majú právo robiť chyby. To len my deti (aj keď už dospelé) od nich očakávame dokonalosť. Najprv to nechcela ani počuť. No keď sa trochu zamyslela, priznala, že vždy od mamy očakávala neomylnosť. V momente, keď to vyslovila, sama si uvedomila, že jej predstavy a očakávania sú nereálne. A zmäkla.

Aj ja svojim deťom občas pripomeniem, že som len obyčajný človek, ktorý má právo robiť chyby. Aby nežili v predstave, že my rodičia sme dokonalí a neočakávali od nás nemožné. Všetci robíme chyby a bolo by naivné predstierať opak. To však neznamená, že by sme sa nemali snažiť alebo tým ospravedlňovať nevhodné správanie.

Odpustiť druhým môže byť ťažké, no nie nemožné

Niekedy bývame prehnane kritickí. Istý mladý muž mi na terapii povedal, že nevie odpustiť svojmu otcovi, za to, ako sa zachoval v určitej situácii, keď bol ešte dieťa. Až kým si neuvedomil, že on sa vlastne v podobnej situácii, aj keď s odstupom 20 rokov, zachoval rovnako. Vďaka tomuto uvedomeniu dokázal pochopiť konanie svojho otca.

Ak nevieme tým druhým odpustiť, položme si otázku: „Čo ma má táto situácia naučiť? Čo nám to zrkadlí, kedy konáme podobne?“ Neradi pripúšťame, že chyba by mohla byť aj v nás, no niekedy stojí zato sa zamyslieť.

Jedna klientka, ktorá odsudzovala klamstvo svojho kolegu, sa bránila tým, že ona nikdy neklame. Skutočne? Keď sa hlbšie zamyslela, priznala, že klame svojim rodičom ohľadom svojho zdravia, aby ich ušetrila starostí… Nie je klamstvo ako klamstvo, no predsa len sme sa dopátrali, čo jej táto situácia zrkadlí.

Indiáni v tom mali jasno

Ktovie, možno keby sme boli na mieste druhých, chovali by sme sa rovnako alebo ešte horšie. Preto ak aj z vášho pohľadu niekto urobil chybu alebo sa zachoval nesprávne, skúste si to uvedomiť predtým, než sa ho rozhodnete kritizovať.

Na kritike nie je nič zlé, ak je konštruktívna. To znamená, že je podaná tak, aby toho druhého neurazila, aby sa do seba neuzavrel. Naopak, dáva mu možnosť niekam sa posunúť. Máme však vo zvyku podať ju takým spôsobom, ktorý situáciu ešte zhorší. Je to tak trochu umenie, ktorému sme sa neučili, no naučiť sa to dá. Je to rozsiahla téma, ktorá trápi mnohých, preto jej venujem značnú pozornosť na kurzoch komunikačných zručností.

Indiánske príslovie: „Neposudzuj druhých, pokiaľ si dva týždne nenosil ich mokasíny.“ to vystihuje do bodky.

Každý má nejaké dôvody, prečo sa správa tak, ako sa správa. Aj keď si myslíme, že do toho druhého vidíme, nie je to tak. Nepoznáme jeho zámery, nevieme, čo prežil, aké má skúsenosti, nevieme, čomu skutočne verí, čím si prechádza či aké má emočné bloky.

My to posudzujeme z nášho uhlu pohľadu, no ktovie, ako by sme sa v podobnej situácii zachovali my sami.

Odpustenie druhým je prejavom sebelásky

Ľudia sa často obávajú, že ak druhým odpustia, dávajú tak súhlas s ich správaním. Jedna vec je ale odpustiť, a niečo celkom iné je súhlasiť so správaním toho druhého.

Odpustenie druhým je prejavom sebelásky a rešpektu voči sebe samému. Ak niečo od-pustím, pustím to zo svojho života a oslobodím sa od toho, ešte to neznamená, že s tým aj súhlasím. Svoj nesúhlas by sme mali dotyčnému vhodným, no jednoznačným spôsobom vyjadriť.

Nikdy však nečakajte, že druhých zmeníte. Môžete zmeniť jedine svoj postoj k nim či k danej situácii. Už len prijatím situácie, že je to tak, ako to je, sa váš postoj mení.

Najhoršie, čo môžete pre seba urobiť, je živiť v sebe zlosť či sklamanie – to vás oberá o energiu a radosť zo života.

Ak vám to pomôže, určite sa z toho niekomu vyrozprávajte alebo vezmite pero, papier a vypíšte sa z toho. Môžete to vybúchať do vankúša či vykričať v lese, proste sa to zo seba nejakým spôsobom dostaňte. Zhodíte to pomyselné bremeno a ide sa ďalej.

Ak máte čo komu odpúšťať, spíšte si zoznam a začnite. Je jedno, či ide o niečo malé alebo veľké, urobte sami sebe láskavosť a zbavte sa toho. Je to váš život, ak sa rozhodnete urobiť v ňom poriadok, budete to vy, kto sa bude cítiť lepšie. Budete to vy, komu sa uľaví a kto sa oslobodí.

Keď sa vám to podarí (čo môže byť dlhodobý proces), nezabudnite na to najdôležitejšie: odpustiť sebe samému za to, že ste to v sebe držali. Držím palce! 🙂