Robíme len to najlepšie, čo vieme

Každému z nás sa občas stane, že sa správa nie práve ideálne. Vyslovíme alebo urobíme niečo, čo nás neskôr mrzí. Najľahšie by bolo vyhovoriť sa, že sme to tak nemysleli, boli sme vyčerpaní či nahnevaní.

Všetci mávame slabšie chvíľky a robíme chyby. Možno to znie čudne, ale aj v týchto slabých chvíľach robíme len to najlepšie, čo práve vieme.

Cez ľudí, s ktorými pracujem na uvoľnení emočných blokov ešte stále vnímam, o čo ľahšie je dávať lásku druhým (napr. svojim deťom, partnerom, rodičom, dokonca domácim miláčikom…), ako ju dať sám sebe. Ako keby slovo SEBALÁSKA bolo u nás stále považované za niečo sebecké, egoistické, a možno až neetické.

Keď dovolíte láske k sebe rozkvitnúť, potom aj vzťahy s druhými začnú prekvitať.

Sebaláska je o uznaní svojej hodnoty, svojich kvalít, ocenenia toho, čo dobré sme urobili. Je to o prijatí a ocenení toho, kto som a aký som človek. Buduje to pevný základ našej sebadôvere a sebavedomiu a zvyšuje kvalitu nášho života a našich vzťahov.

Nezľahčujme, ale ani nepreháňajme

Hnevať sa na seba za svoje chyby a zlyhania, je ako priviazať si o nohu kovovú guľu. Viniť sa za to, čo sme urobili/neurobili, čo sme povedali/nepovedali, ako sme reagovali/nereagovali nás iba oberá o životnú energiu. Je ťažké, ak nie nemožné, žiť naplnený a šťastný život s bremenom sebaobviňovania.

Úprimná sebareflexia má svoj význam. Ukáže nám, v čom sme sa zmýlili, pochybili, a čo môžeme nabudúce urobiť lepšie. Ukáže nám cestu, ako sa vnútorne posunúť a rásť.

Ak ste pochybili a dá sa to napraviť, napravte to. Ak cítite, že sa máte niekomu ospravedlniť, urobte to. No prestaňte sa obviňovať. Je to nezdravý postoj, ktorý vás oberá o množstvo životnej energie, a nikam nevedie.

Ani preháňanie, ale ani zľahčovanie problému nikomu nepomôže. Pomôže nám pozrieť sa na to s triezvym nadhľadom, s odstupom, a ak sa dá, ponaučiť sa do budúcnosti. Keď sa zbavíte bremena sebaobviňovania, určite sa vám uľaví a vrátite si späť svoju silu.

Kto z nás plánuje robiť chyby?

Kto si ráno pri vstávaní z postele povie: „Dnes budem mať deň blbec! Idem niečo zbabrať, idem sa poriadne strápniť. Alebo: Toto bude môj smolný deň. Dnes idem niekoho uraziť a s niekým sa rozhádať…?“

Kto z nás by to robil náročky? Väčšinu vecí robíme s dobrým úmyslom. Možno sa len v danej chvíli nevieme správne rozhodnúť či adekvátne reagovať.

Aj keď občas váhame, napokon sa v každej chvíli svojho života rozhodujeme podľa toho, čo práve považujeme za najlepšie riešenie – či sa jedná o nový byt, auto, prácu, školu, partnera, škôlku pre deti, knihu, ktorú si kupujeme v kníhkupectve, dovolenku, večerný film alebo iba jogurt… vždy vyberáme to najlepšie riešenie vzhľadom k našim skúsenostiam, vedomostiam i momentálnym okolnostiam.

Alebo si myslíte, že niekto uvažuje skôr spôsobom: „vyberiem si prácu, ktorá mi nesedí / kúpim si byt, v ktorom sa mi bude žiť zle / idem do školy, v ktorej sa mi nebude dariť / kúpim si jogurt, z ktorého mi bude ťažko…“?

Aj keď niekedy nie je ľahké sa rozhodnúť, napokon vždy urobíme alebo povieme to, čo sa nám v danej chvíli zdá správne. Naše rozhodnutia ovplyvňujú rôzne faktory, ktorými všetci disponujeme:

• naše vedomosti a znalosti
• naše skúsenosti
• naše názory
• výchova a vzdelanie
• mentálna výbava
• nálada alebo momentálne duševné rozpoloženie
• naše hodnoty
• naše svedomie
• iní ľudia
• a všetky ostatné okolnosti, ktoré majú na danú situáciu vplyv

… určite by ste vedeli menovať aj ďalšie faktory, ktoré majú menší či väčší vplyv na vaše rozhodnutia.

Vždy robíme tie najlepšie voľby

Ak si danú situáciu čestne a úprimne rozoberieme, pravdepodobne zistíme, že tak či onak sme v danej chvíli urobili tú najlepšiu voľbu, to najlepšie, čo ste práve vedeli.

Možno teraz neveriacky krútite hlavou. Skúste si nejakú takúto situáciu zo svojho života vybaviť a rozobrať na drobné: nájdite niečo zo svojej minulosti, čo považujete za chybné rozhodnutie, krok vedľa, chybu či zlyhanie:

• možno si vyčítate, že ste prešvihli nejakú príležitosť
• alebo ste urobili rozhodnutie, ktoré sa po čase ukázalo ako nesprávne
• možno ste niekoho ste svojimi slovami zranili
• nedokázali ste sa postaviť za seba
• alebo ste sa poriadne strápnili… čokoľvek

Úprimne sa pozrite na to, čo sa vtedy dialo a aké motívy ste mali, aby ste konali tak, ako ste konali. Teraz ste možno o pár týždňov, mesiacov či rokov starší, o skúsenosť bohatší. Je možné, že by ste konali inak. No s tými skúsenosťami, ktorými ste vtedy disponovali, s tým duševným rozpoložením a okolnosťami, aké ste vtedy mali, by ste zrejme znovu urobili rovnaké rozhodnutie. Proste ste konali najlepšie, ako ste vedeli.

Ak napríklad niekoho urazíme, zrejme to nie je preto, že sme mali vyslovene zámer ho uraziť. Možno sme mali potrebu ním „zatriasť“, aby sa už konečne spamätal. Možno sme mu chceli ukázať tú svoju pravdu a otvoriť oči. No málokedy ide o zámer niekomu vedome ublížiť, uraziť či ponížiť.

Chyby, alebo súčasť cesty?

Máte ešte dôvod na výčitky? Sú vaše chyby ozaj chyby? Alebo je to len súčasť vašej cesty? Dokážete sami sebe odpustiť? Ideálne je, ak sa ešte v detstve naučíme, že:

• robiť „chyby“ je ľudské
• poučiť sa z chýb je ľudské
• priznať si to je ľudské
• odpustiť sebe a odpustiť druhým je ľudské…

Niekedy nám naše konanie môže poukázať aj na to, do akej miery dokážeme počúvať svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu. Niečo v našom vnútri nám našepkáva, aby sme šli doľava, no my ideme doprava. Ten hlások je tichý a nie je ťažké ho prehlušiť.

Nikto nás neučil, ako počúvať svoj vnútorný hlas, no keby sme to vedeli, koľko sklamaní by sme si v živote ušetrili. Pomohlo by nám to viesť kvalitnejší a možno aj zažívať viac úspechu.

Ide skôr o to, aby sme sa naučili preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Ono je asi ľahšie, keď nám niekto povie urob toto alebo hento. Kto z nás robí také veci náročky? Väčšinu vecí robíme s dobrým úmyslom. Možno sa len v danej chvíli nevieme správne rozhodnúť či adekvátne reagovať. V konečnom dôsledku sme to aj tak my, kto preberá za dané rozhodnutie zodpovednosť.

Sebaobviňovanie vs. sebaodpustenie

Keď sa k tejto téme dostaneme s klientami na sedeniach alebo s účastníkmi mojich kurzov, vždy pozorujem rovnakú reakciu: aj keď na začiatku majú v tvári ľudia tieň sebaobviňovania, postupným rozobratím danej situácie sa ich pohľad rozjasní.

Keď sa hovorí o odpustení, väčšinou máme na mysli odpustenie niekomu inému. Pritom zabúdame, že odpustiť by sme mali aj sami sebe. Sebaprijatie a sebaodpustenie nie je prejavom zľahčovania, ale našej zrelosti. Prejavíme si láskavosť, vďaka ktorej sa oslobodíme od bremena a vytvoríme priestor pre sebarozvoj.

Najmä ľudia, ktorí majú silného vnútorného kritka zažívajú vzácne AHA-momenty, vďaka ktorým pochopia, že obviňovať sa a znižovať svoju hodnotu nemá zmysel. A nemá zmysel ani hnevať sa na seba za svoju minulosť. Prijať ju, pochopiť a ponaučiť sa – to áno, to je to, čo nás posúva dopredu.

Na záver pripájam jednu zo svojich afirmácií (viac ich nájdete v májovom čísle časopisu Balans alebo si ich stiahnete na FB stránke časopisu).